Jozef Jankovič: Pestrý povrch s temnou skutečností

Rozhovor s Jozefom Jankovičom k příležitosti vernisáže v Galerii města Blanska vedla 26.11.2011 vedoucí blanenské galerie Olga Hořavová.

Olga Hořavová: Vždy, když zde chystám vernisáže, mám spoustu zážitků s umělci z rozhovorů s nimi. Protože Vás znám blíže, studovala jsem u Vás tři roky, rozhodla jsem se rozhovor zprostředkovat čtenářům. Máte za sebou desítky let umělecké tvorby, Vaše práce jsou uznávané nejen doma, ale i ve světě. Kdybyste měl sám charakterizovat Vaši tvorbu, co byste o ní řekl?

Jozef Jankovič při instalaci výstavy. Foto: autorka

Jozef Jankovič: Je to pre mna dosť velký problém slovne vyjadriť to, čo sa mi podarilo vyjádriť vizuálne, či už vo forme sochy alebo maľby. Snažím se nejakým zpôsobom vyrovnať so svetom v ktorom žijem a zároveň vyjadriť svoj vnútorný svet a stret týchto dvoch svetov na ploche plátna alebo hmoty v prostore. Zároveň sa pokúšam odhaliť rôzne tipy  společenských alebo vizuálnych manipulácií. Inými slovami, že vlastne človek je vždy len čiastočne slobodný a je neustále manipulovaný či už spoločenskými, ekonomickými nebo politickými danosťami.

OH: Ve Vaší tvorbě jsou charakteristické překládané figury nebo také deformované figury. Mohl byste říct, kdy jste se k takovému výrazovému jazyku dostal, a co Vás na té deformaci stále tak zajímá?

JJ: Prvá kresba podobného typu preklápania vznikla na začiatku 70. rokov. Vznikol cyklus asi 5–6 kresieb, ale potom som dal prednosť počítačovej grafike a kresbe pseudoarchitektonických projektov.

Až niekedy začiatkom 80. rokov som sa k tomuto motívu znovu vrátil a dalej ho  rozvíjal.

V zásade sa dá povedať, že vývojová línia až taký význam u mňa  nemá, lebo niektoré motívy sa dostanú k realizácii až po niekoľkých rokoch, niekedy až  desiatkách rokoch.

OH: Vaše obrazy a sochy mají výrazné barvy, má to nějaký konkrétní význam?

JJ: Keďže moja tvorba má skôr povahu existencionálnu až tragickú, tak pomocou farby  sa dostanú do pozície tragikomickej. Potom tieto diela pôsobia viac  groteskne a sú prijatelnejšie pre diváka. Aj v realite v ktorej žijeme, je povrch vždy pestrý a skutočnost je vždy temnejšia.

OH: Vy v Blansku nevystavujete poprvé, mohl byste čtenářům říci něco o Vašich předchozích výstavách zde?

JJ: Prvý raz som vystavoval v Blansku v roku 1984 počítačovú grafiku. V tom čase samozrejme boli eště problémy počítačovú grafiku tvoriť, pretože bolo len pár velkopočítačov a bol problém sa k nim dostať. Na Slovensku som nemal vôbec možnosť tieto grafiky vystaviť. Takže som využil príležitosť a prvy raz som väčšiu kolekciu vystavil v Blansku.

Neskoršie som tu vystavoval na viacerých výstavach brnenske j skupiny Q, v rokoch 1991, 1997, 2002 a 2009. Blansko samozrejme tak viac menej poznám. Pred dvoma rokmi som tu odlieval velkú sochu pre brnenský kampus Masarykovej university v Blanenskej  slievarni DSB Euro s.r.o.

OH: Na současné výstavě, která je v Galerii města Blanska, je soubor obrazů odkazujících k umělcům 2O. století a k současným umělcům. Jsou to vaši oblíbenci?

JJ: Ťažko sa dá povedať, že sú to moji obľúbenci. V podstate má ten cyklus typické motívy geometrické abstrakcie. Sledujem výskyt základných geometrických útvarov – štvorec, kruh, kríž, obdlžnik,  ktoré sa objavujú u umelcov rôzných generácií a v rôznych časťiach sveta. No a podľa situácie, ktorý autor ma zaujme, tak použijem jeho farebnosť aj základnú skladbu a narúšam ju takým kontrapohybom. Narúšam ju figúrou a vlastne tým svojím spôsobom znečisťujem čístú geometrickú formu. Nazývam to poľudšťovanie geometrie.  

OH: Máte teď nějaké zvláštní téma ve vaší tvorbě?

JJ: No, momentálně sam sa rozhodol, že skúsim znovu malovať. Takže ten cyklus, ktorý je tu vystavený Bez názvu, to sú v podstate  retromotívy ktoré sú u mna v škicároch  prítomné 10 – 20 rokov. Sú to v podstate motívy sochárske, ktoré by som rád urobil  trojdimensionálne . Ale keďže viem, že ich už nemám šancu zrealizovať , tak sa ich pokúšam aspoň zrealizovať v maľbe.

OH: Jaká je pozice umělce, zvlášť začínajícího umělce dnes?

JJ: V súčasnej společnosti? (smích) Pozícia umelca je, ako v socializme, tak aj v kapitalizme, v zásade  rovnaká a je vždy okrajová. Umelec, ktorý nie je schopný vytvárať svoje diela ako predajnú komoditu, ktorá je určená na okamžitý predaj a nie je schopný zaujať trh, je samozrejme v tej istej pozícii ako za normalizacie, kedy nebol schopný plniť požiadavky ideologické. Takže sa toho moc nezmenilo.

OH: Co tvoří podmínky pro umělce, zvláště mladého umělce, aby byl schopný tvořit?

JJ: Myslím si, že len výtvarný  talent  nestačí.  K tomu je treba pridať aj talent obchodný, čiastočně spoločenský a samozrejme schopnost organizovať realizácie a tak ďalej… Skrátka, je potrebné mať veľa talentov a hlavne je treba mať výdrž.

OH: Byl jste se podívat na letošním benátském bienále?

JJ: Chcel som, ale nebol. To už v podstatně nie je o umení, ale o výstavnictve.
O množstve peňazí, ktoré jednotlivý autor má k dispozicií, aby mohol svoju prezentaciu predstaviť.